NELICHOTIVÁ BUDÚCNOSŤ

Sven Grosman

SITUÁCIA V ENERGETICKOM PRIEMYSLE A VÍZIA NA NAJBLIŽŠIE OBDOBIE.

Takmer každá súčasná ľudská činnosť, doprava, priemyslová výroba, výroba elektriny a plastov, ale predovšetkým produkcia potravín a vody je spojená s dodávkami ropy a zemného plynu. Obe tieto energetické komodity však v posledných rokoch zaznamenali neprirodzene rýchly cenový nárast, z ktorého možno dedukovať len jediné: dopyt prevyšuje ponuku. Čo sa za tým skrýva? Ide o špekulácie niekde na ceste medzi producentmi, rafinériami a štátom? Predražuje sa ťažba vplyvom zložitejších geologických pomerov? Je azda ropy a plynu nedostatok? Hrozí absolútne vyčerpanie zásob? Alebo dokonca všetko dokopy? Niektoré z príčin sú jednoznačne čitateľné, k iným sa možno dopátrať len na základe nepriamych dôkazov, či indícií, pretože prístup k hodnoverným informáciám sa od vlády komunistov vôbec nezmenil.

Všeobecne sa proklamuje, že vysokú cenu ropy výrazne ovplyvňuje napätá situácia na Strednom východe. Tzv. teroristické útoky ohrozujú ropnú infraštruktúru v Iraku a taktiež rozhodujúceho producenta ropy Saudskú Arábiu.

Druhou známou príčinou je rastúca spotreba ropy v Číne. Čína ešte do roku 1992 ropu vyvážala, od roku 1993 sa stala dovozcom. V roku 2003 predbehla Japonsko a stala sa druhým najväčším spotrebiteľom ropy na svete. Čínsky dopyt po rope predstavoval 40 percent celosvetového rastu spotreby od roku 2000 a do roku 2020 sa očakáva, že bude potrebovať denne o 8 miliónov barelov viac. Keďže má iba necelé dve percentá svetových zásob ropy, väčšinu z toho bude musieť doviesť.

V roku 1990 na čínskych cestách premávalo milión automobilov. O 14 rokov neskôr tento počet prudko vzrástol na 12 miliónov a iba v roku 2005 ich pribudne ďalších 2,4 milióna. Samo o sebe sú to vysoké čísla, ale tieto nadobudnú väčší význam, keď si uvedomíme, kam tento trend môže viesť. Predstavitelia automobilky Ford, ktorý spolu s General Motors je mimoriadne aktívny na čínskom trhu s automobilmi, predpovedajú, že v roku 2025 Čína predstihne Spojené štáty (kde je ročne predaných 17 miliónov vozidiel) a stane sa najväčším trhom automobilov na svete. Vláda v Pekingu súhlasí: odhaduje, že do roku 2020 bude na čínskych cestách premávať 140 miliónov áut. Skutočným problémom, ktorý hrozí v budúcnosti, je rastúci smäd krajiny po rope.

Trend neprimeraného rastu ekonomiky potvrdzuje aj posledná správa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), kde je uvedené, že čínsky ekonomický rast nezaznamenáva žiadne spomaľovanie. Za posledných 20 rokov zaznamenáva Čína medziročný ekonomický rast na úrovni priemeru 9,5 % pričom OECD informovala, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa tento rast mal v najbližšej dobe spomaliť. Správa predpovedá, že ekonomika Číny predbehne väčšinu západných ekonomík v priebehu piatich rokov. Nárast dovozu ropy za posledný rok vzrástol o 33 percent a v tejto súvislosti Lester Brown z BBC poznamenáva, že v 30. rokoch tohto storočia môže Čína teoreticky spotrebovávať viac ropy, než sa dnes ťaží na celom svete.

V súčasnosti sa celosvetovo spotrebúva denne takmer 80 miliónov barelov ropy. Vyše 450 miliónov vozidiel, ktoré po celom svete jazdia, poháňa väčšinou benzín. Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) v snahe „schladiť “ vysoké ceny ropy reagovala oficiálnym zvýšením produkcie od 1. júla 2004 o dva milióny barelov na 25,5 mil. barelov denne. Pritom ide len o zoficiálnenie súčasnej ťažby, ktorá je prakticky na hraniciach možností členských krajín kartelu. Stalo sa dokonca niečo nevídané – OPEC vyzvala nečlenské krajiny, ktoré majú ešte voľné kapacity – Rusko, Angolu, Mexiko a Omán – na zvýšenie ťažby. Doteraz vždy žiadala len o jej zníženie.

Z hľadiska cien ropy a následne aj automobilových benzínov zohrávajú však rozhodujúcu úlohu USA. Hoci tu žije len päť percent svetovej populácie, krajina spotrebuje až 45 percent svetovej energie. V USA jazdí vyše 200 miliónov motorových vozidiel a každé dva z piatich barelov ropy spotrebovanej v krajine sa používajú na výrobu automobilových benzínov. Krátko po nástupe do funkcie amerického prezidenta zverejnil George W. Bush plány na otvorenie ropných ložísk v chránených oblastiach Aljašky. Jeho cieľom bolo zvýšiť mieru sebestačnosti USA, ktorá je podľa neho nevyhnutná na posilnenie národnej bezpečnosti. To je, ako tvrdil, možné docieliť len vyššou vlastnou produkciou ropy. Jeho plány však počítali s ťažbou aj v Arktickom národnom parku. Nakoniec u zákonodarcov neprešli. Predstavitelia USA sú si pritom svojej vysokej závislosti od dovozu ropy z oblasti Arabského polostrova vedomí a snažia sa aspoň diverzifikovať zdroje. Preto svoju pozornosť obrátili na africké krajiny a intenzívne sa zaujímali (samozrejme im typickým svojským spôsobom) o dovoz ropy z Ruska.

Ich predĺženú ruku predstavoval Michail Chodorkovskij, ktorý po zrútení Sovietskeho zväzu po roku 1991 skupoval lacné ropné aktíva v podvodných aukciách. V roku 1995 sa v zmanipulovanej dražbe dostal za 200 miliónov dolárov k najväčšej ruskej ropnej spoločnosti Yukos, ktorej hodnota je odhadovaná na minimálne 14 miliárd dolárov. Prevzatím kontroly nad Yukosom sa Chodorkovský stal veľkým nebezpečenstvom pre ruskú národnú bezpečnosť, pretože táto spoločnosť kontrolovala dve tretiny ruských strategických ropovodov (vrátane nášho). Rusko je jedným z najvýznamnejších producentom ropy vo svete a Chodorkovského jednanie naznačovalo, že svoje postavenie v spoločnosti chce využiť na predaj 51% podielov Yukosu najväčšej nadnárodnej naftárskej spoločnosti Exxon-Mobil. Michail Chodorkovskij bol zatknutý a čelil siedmim obvineniam, vrátane podvodu a daňového úniku.

Cena ropy očistená o infláciu pomocou deflátora HDP pre USA.

História ukazuje, že najväčšie problémy sebe, ale aj svetovej ekonomike pripravili samy USA. Po tom, čo v 80. rokoch minulého storočia v krajine zbankrotovalo množstvo malých rafinérií, v roku 2000 prijali zákonodarcovia veľmi prísne špecifikácie benzínu predávaného najmä vo veľkých mestách. Išlo o prekvapivý krok, pretože USA sa k podpisu Kjótskeho protokolu o znižovaní skleníkových plynov stavali a stavajú negatívne. Dodnes nie všetky rafinérie dokážu normy kladené na benzín plniť, čo sa prejavuje na trhu s benzínom jeho nedostatkom.

Obľúbenosť terénnych vozidiel a minivanov s vysokou spotrebou paliva sú pritom len jednou z mnohých príčin vysokej spotreby ropy a benzínov. Ľahké nákladné automobily a športové terénne vozidlá tvoria až 45% predaja nových automobilov v Spojených štátoch, čo je trend vedúci celkom nesprávnym smerom. To, že sa tieto vozidlá dobre predávajú, vôbec neprekvapuje. V dopravnom ruchu majú vynikajúci výhľad, môžu sa vyšplhať hoci aj na Mt. Everest a sú bezpečné pri autohaváriách. A že sú stále smädné, no a čo? Benzín tvorí iba jednu osminu nákladov na cestovanie, je teda stále lacný.

Index reálnych cien ropy pre vybrané krajiny vypočítaný po prevedení na lokálnu menu a aplikovania deflátora HDP každej krajiny.

Situácia v Európe je v tomto smere priaznivejšia. Väčšinu ceny tvorí daň, ktorú pridali vlády, aby tak podporovali úsporu pohonných hmôt. Do benzínu sa povinne primiešava repkový olej, ktorého pomer v takto vyrobenej zmesi postupne rastie. Američania daň za benzín neplatia, takže majú málo stimulov na to aby šetrili. Ich lacný benzín má však skryté náklady, ktoré neplatia bezprostredne pri benzínovej pumpe. Pentagon z daní daňových poplatníkov míňa ročne 50 miliárd dolárov na ochranu "lacného" importu ropy z Perzského zálivu. Americká vládna agentúra pre ropnú problematiku odhaduje, že pokiaľ v roku 1985 boli Spojené štáty závislé na dovoze ropy vo výške 30 %, v roku 2003 to už bolo 50% a v roku 2020 hodnota dovozu môže dosiahnuť číslo 75%.

Vývoj ceny ropy január 2004 - máj 2006 (NYMEX).

Počet ľudí na našej planéte sa od roku 1950 zdvojnásobil z troch na šesť miliárd. Za to isté obdobie počet áut vyskočil z 50 miliónov na 500 miliónov. Inak povedané, automobily sa rozmnožujú päťkrát rýchlejšie ako ľudia. V USA Mnohé z nových ulíc a predmestí vôbec nemajú chodníky, keďže sa automaticky predpokladá, že ľudia zo svojich domov budú odchádzať výlučne v autách. Mnohé z malých dodávkových automobilov je vybavených televíznymi prijímačmi, z čoho vyplýva predpoklad, že ich deti budú tráviť značnú časť svojho času na zadnom sedadle. Väčšina sveta nefunguje na rope, ale chce. Vidí Američanov a chce mať to, čo oni, napriek tomu, že o desať či dvadsať rokov ani Američania nebudú mať to, čo teraz.

PROBNÓZY SPOTREBY ROPY

Z hľadiska celosvetovej spotreby uhľovodíkových palív prognózy nie sú optimistické. Súvisí to so spotrebou ropy v porovnaní s odhadom jej zásob. Hoci približne miliarda barelov ropy postačí na niekoľko desiatok rokov, problémom je skôr denná vyťažiteľnosť ložísk. V súčasnosti sa denne ťaží takmer 80 mil. barelov, maximálna denná vyťažiteľnosť ložísk sa odhaduje na 90 mil. barelov a dosiahnutá by mohla byť niekedy v období rokov 2010 až 2030. Podľa niektorých odhadov dosiahne svetová produkcia svoj vrchol v roku 2016, v oblastiach mimo Blízkeho východu dokonca už v roku 2006. Potom by mal nasledovať výrazný nárast ceny ropy a produktov z nej, spôsobený dopytom prevyšujúcim ponuku.

V uplynulých 150 rokoch krivka globálneho výnosu rástla. Priemyselný termín pre dosiahnutie vrcholu ťažby sa nazýva tzv. „vyvrcholenie produkcie“. (Podľa geológa Kinga Huberta, ktorý zistil, že výnos ropného ložiska sa pohybuje po zvonovej krivke.) Čím bude krivka nižšie, tým nákladnejšia bude produkcia ropy a samozrejme aj zemného plynu. Ak by sme teoreticky predpokladali, že tento vrchol nastal v roku 2000, bola by celosvetová produkcia ropy v roku 2020 rovnaká ako v roku 1980 s tým rozdielom, že v roku 2020 bude celosvetová populácia približne dvojnásobná a svet bude samozrejme industrializovanejší (hlavne Čína a India) než v roku 1980. V dôsledku toho, celosvetový dopyt po rope významne prevýši možnosti celosvetovej ropnej produkcie.

Geológ M. King Hubbert, otec tejto teórie, sledoval ťažbu ropy v Spojených štátoch. Spozoroval, že najviac amerických ropných nálezísk bolo nájdených začiatkom 30. rokov 20. storočia a predpovedal, že ťažba ropy v USA dosiahne vrchol okolo roku 1970. V roku 1971 skutočne dosiahla ťažba ropy v USA svoj vrchol a od tej doby v súlade s touto teóriou klesá. Potom ako ťažba ropy v USA začala upadať, začal ceny ropy diktovať ropný kartel OPECu, čo viedlo k prvej ropnej kríze v roku 1973. Do dnešnej doby dosiahlo vrchol ťažby mnoho oblastí, napr. Severné more v roku 1999 (teraz klesá produkcia tempom 10–12 % za rok). Nedávno potvrdila aj Čína, že dve z jej najväčších ropných polí začínajú byť vyčerpané a mexická ropná spoločnosť Pemex oznámila, že Cantarellské pole, jedno z najväčších pobrežných ropných polí na svete, dosiahne svoj vrchol v roku 2006 a potom začne ťažba klesať o 14 % za rok. Vo svetovom meradle pravdepodobne nebude pokles ťažby taký prudký.

Optimistické odhady zverejňované vládnymi agentúrami naznačujú, že k vyvrcholeniu svetovej ropnej produkcie dôjde niekedy v rokoch 2020 – 2030. Omnoho realistickejšie odhady sa pohybujú v rozmedzí 2010 – 2020. Paradoxne, je možné, že pravdu o vyvrcholení krivky sa dozvieme najskôr o 3 – 4 roky potom, než k skutočnému vyvrcholeniu dôjde, pretože produkcia ropy kolíše z roka na rok a kolíše i v období, kedy ťažobná krivka stúpa. (Samozrejme je to priamo závislé od správania sa obchodníkov na Wall Street. Ich reakcie sú nevyspytateľné.)

Energetické koncerny si zjavne uvedomujú vážnosť situácie, čo možno postrehnúť aj na nenápadných vyhláseniach niektorých ich predstaviteľov. Prezident Exon Mobil Exploration Company, Jon Thompson, nedávno povedal:

„Do roku 2015 bude potrebné objaviť nové ložiská ropy a zemného plynu a produkovať z nich objem surovín, ktorý sa vyrovná ôsmym z každých desiatich barelov, produkovaných v súčasnej dobe. (Menej zastrenými slovami: miesto 10 ich musí byť 18…) Nato sa očakáva, že náklady spojené s obstaraním tohto dodatočného množstva ropy a plynu budú značne vyššie než tie, ktoré je priemysel v súčasnej dobe schopný stráviť.“

Prvý komerčný ropný vrt bol vyvŕtaný v roku 1859. Vtedy na svete žilo asi 1,5 miliardy ľudí. Za menej než 150 rokov explodovala populácia na 6,3 miliardy. V tomto období sme spotrebovali polovicu celosvetových zásob ropy. Z polovice, ktorá tu ešte zostala, je väčšina vyťažiteľná len za cenu veľmi vysokých nákladov. Ak majú experti pravdu, tak sme menej než jednu generáciu pred konečným kolapsom. Napriek tomu, pre väčšinu z nás tu neexistuje ani len náznak nejakých blízkych problémov.

Dr. David Goodstein, profesor fyziky, zástupca rektora Cal Tech University v rozhovore pre ABC:

„Najhorší možný scenár vyzerá takto: Po Hubbertovom vyvrcholení, všetko úsilie dostatočne rýchlo produkovať, distribuovať a používať alternatívne palivá, na vyplnenie medzery medzi klesajúcimi dodávkami a rastúcim dopytom po rope, zlyhajú. Prudká inflácia a celosvetová depresia neponechá miliardám ľuďom inú možnosť, než na varenie, teplo a primitívny priemysel v obrovských množstvách používať uhlie a drevo. To povedie k výraznému zhoršeniu skleníkového efektu, ktorého vplyvom sa zemské podnebie nakoniec odkloní do nového, životu nepriateľskému stavu. Koniec príbehu.“

Jeden z poradcov Georga W. Busha pre otázky energie, investičný bankár v oblasti energetiky, Matthew Simmons, nedávno pomerne obšírne opisoval nadchádzajúcu krízu. Simmons je podľa jeho vlastných slov "doživotný republikán". Jeho investičná banka, Simmons and Company International, je považovaná za jednu z najrenomovanejších a najspoľahlivejších investičných bánk v oblasti energetiky vo svete. V interview mu v auguste 2003 položil nakladateľ Michael Ruppert z From the Wilderness otázku, či nastal čas, aby sa Vyvrcholenie produkcie stal súčasťou verejnej politickej debaty. A tu je jeho odpoveď:

Už je na to neskoro. Ako som povedal, experti a politici nemajú žiaden plán B, na ktorý by sme sa mohli spoľahnúť. Ak dochádza k vrcholu produkcie energie v stave, keď 5 zo súčasných 6.5 miliárd ľudí využívajú modernú energiu veľmi málo alebo vôbec, bude to pre náš ekonomický blahobyt a naše zdravie nepredstaviteľný šok - väčší, ako si ktokoľvek vôbec dokáže predstaviť.

Keď mu bola položená otázka, či existuje riešenie pre nastávajúcu krízu ohľadne zemného plynu, Simmons odpovedal:

Nemyslím si, že tu nejaké je. Zostáva nám iba sa modliť. Pri najlepších okolnostiach, ak by všetky naše modlitby boli vyslyšané, nebude žiadna kríza možno dva roky. Potom je to už istota. [http://www.csis.org/energy/040224_simmons.pdf]

V máji 2004 Simmons vysvetľoval, že aby sa dal primerane kontrolovať dopyt, cena ropy by musela dosiahnuť 182 dolárov za barel. Pri takýchto cenách ropy by cena benzínu vzrástla asi na 7 dolárov za galón (v prepočte asi 55 korún za liter, pritom sa neberie do úvahy spotrebná daň z benzínu, ktorá v USA neexistuje; 1 galón = 3,785 litrov).

Simmonsove predpovede sú pritom pomerne mierne, ak ich porovnáme s tým, na čo sa pripravujú iní analytici v oblasti investičného bankovníctva. Napríklad v apríli 2005 francúzska investičná banka Ixis-CIB varovala, že ceny ropy by mohli v roku 2015 dosiahnuť 380 dolárov za barel.

Dick Cheney, člen Buschovej administratívy, koncom roku 1999 uviedol:

„Podľa niektorých odhadov dôjde v priebehu nasledujúcich rokov k priemernému dvojpercentnému každoročnému globálnemu rastu dopytu po rope, súčasne s miernym, trojpercentným prirodzeným poklesom produkcie z existujúcich zdrojov.“ (Inak povedané - ide o päťpercentný schodok narastajúci každým rokom.)

Cheney skončil alarmujúcou poznámkou:

„… to znamená, že v roku 2010 budeme potrebovať o nejakých päťdesiat miliónov barelov denne naviac.“

To je, pri súčasnej ťažbe, ekvivalent viac než šiestich Saudských Arábií.  V správe pre medzinárodné vzťahy z októbra 2001 sa uvádza:

„Asi najvýznamnejším rozdielom medzi dneškom a situáciou pred 10 rokmi predstavuje mimoriadne rýchla erózia voľných kapacít v kritických segmentoch energetických reťazcov. Toto manko sa dnes javí ako endemické. Najvýznamnejšie straty postihujú oblasť voľných ropných kapacít.“

Správa z marca 2005 pripravená pre US Department of Energy (Ministerstvo energetiky) potvrdila hrozivé varovania zo spoločnosti investičných bankárov. Správa má názov "The Mitigation of the Peaking of World Oil Production (Zmiernenie dopadov vyvrcholenia ťažby ropy)" a okrem iného sa v nej píše:

Bez včasných opatrení bude rovnováha ponuka/dopyt vo svetovom meradle dosiahnutá deštrukciou dopytu (nedostatok, výpadky v dodávke) sprevádzanou obrovským zvýšením cien ropy. Obe tieto faktory by prispeli k vytvoreniu dlhodobej globálnej ekonomickej krízy.

Čakať, kým ťažba konvenčnej ropy vyvrcholí a nepodnikať kroky pre zmiernenie nastávajúcej krízy môže spôsobiť významný deficit v oblasti kvapalných palív na dve dekády alebo aj dlhšie.

Správa pokračuje:

Problémy spojené s vyvrcholením ťažby ropy nebudú dočasné a minulé "energetické krízy" nám v tomto smere poskytujú relatívne málo poučení. Problém Vyvrcholenie produkcie vyžaduje okamžitú, vážnu pozornosť, ak chceme plne pochopiť všetky riziká a začať podnikať príslušné opatrenia.

(...) svet ešte nikdy nestál tvárou v tvár problému ako je tento. Bez masívnych protiopatrení viac ako dekádu pred „Vyvrcholením produkcie“ bude problém všadeprítomný a nebude dočasný. Predchádzajúce energetické prechody sa vyvíjali postupne. Dôsledky Vyvrcholenia produkcie budú náhle a revolučné.

Čo sa bude diať v momente, keď ropná produkcia vyvrcholí? V technologicky zaostalom svete to nijako obzvlášť nepocítia. Ručne dorábané poľnohospodárske plodiny, pestovanie dobytka, minimálny počet automobilov a jednoduchú priemyselnú produkciu, nedostatok energie nijako vážne neohrozí. (Ak neberieme do úvahy agresívne okupačné vojny zo strany silných ekonomík, s cieľom zmocniť sa energetických zásob.)

V priemyselne vyspelých krajinách, kde sú obyvatelia navyknutí na určitý komfort, bude nevyhnutné prejsť na alternatívne zdroje energie. Na prechod ekonomiky na alternatívne zdroje energie „bezbolestne“ je potrebných zhruba 25 až 50 rokov, v skutočnosti bude k dispozícii možno iba 25 až 50 dní od okamihu, keď ťažba ropy dosiahne svoj vrchol. V priebehu pár mesiacov od tohto okamihu už bude nemožné tvrdiť, že pokles ponuky je prechodnou udalosťou. Keď sa to stane, môžete očakávať, že obchodníci na Wall Street rýchlo zvýšia ceny až niekde na úroveň 200 dolárov za barel (ak nie vyššie), pretože si uvedomia, že svet sa nachádza v novej ére, kde je ropa vzácnou surovinou.

Pri takýchto cenách ropy sa dá očakávať, že ceny benzínu stúpnu počas pár týždňov na úroveň 10 dolárov za galón (v prepočte asi 80 korún za liter, pritom súčasná cena benzínu v USA, kde neexistuje spotrebná daň je okolo 15 korún za liter). To spôsobí náhle zrútenie nákladnej autodopravy a celej transportnej siete. Vážne bude ohrozená distribúcia potravín, liekov i spotrebného tovaru.

Dôsledky budú hrozivé. Ako poukazuje Jan Lundberg, bývalý pracovník v ropnom priemysle:

Scenár, ktorý predpokladám, je, že panika na trhu spôsobí prudký nárast cien v priebehu pár dní. A keďže ponuka už nebude uspokojovať dopyt vo výške viac ako 80 miliónov barelov/deň, trh bude paralyzovaný cenami príliš vysokými pre kolesá biznisu ale aj pre každodenný život v "modernej" spoločnosti. Je možné, že energetický kolaps bude spustený nejakou udalosťou (ako keď iskra spôsobí výbuch), ale zo širšieho pohľadu bude dôvodom obrovská spotreba na planéte s obmedzenými zdrojmi.

Už nebudete vidieť, ako nákladné autá prinášajú tovar do Wal-Martu alebo do Safeway či iných obchodných domov. Veľké lode prinášajúce najnovšie technické vymoženosti a množstvo ďalších tovarov z Číny nebudú mať palivo. Na mnohých miestach síce bude palivo, ale neistota a panika bude zdrojom výpadkov, násilností a chaosu. Polícia a armáda bude schopná udržať poriadok zrejme iba krátky čas, ak vôbec.

Kolaps bude urýchlený faktom, že národný dlh USA sa stane úplne neudržateľným, keď ceny ropy stúpnu na úroveň 100 dolárov/barel. Keď sa toto stane, národom sveta neostane nič iné, ako stiahnuť svoje investície z USA a súčasne zmeniť rezervnú menu pre ropné transakcie z dolára na euro. Súčasne so zrútením domácich transportných sietí globálny odstup od dolára ako platobnej jednotky silne otrasie americkou ekonomikou.

Ak vás prekvapuje, prečo nie sú tieto problémy témou dňa v mainstreamových médiách, teraz to viete. Keď by totiž boli tieto fakty všeobecne uznané, na trhoch by sa začala šíriť všeobecná panika a celý domček z karát by sa zrútil ešte predtým, ako by produkcia ropy vôbec vyvrcholila.

Suma sumárom, sme otrokmi našej nezávideniahodnej situácie:

1. V súčasnosti neexistuje k rope ekonomicky primeraná alternatíva. (Alternetívne zdroje sú síce technicky zvládnuteľné, no z ekonomického hľadiska sú v masovom meradle momentálne nepoužiteľné.)

2. Nie sme motivovaní začať sa vážne zaoberať vhodnými alternatívami, až kým ceny ropy nedosiahnu rekordné hodnoty.

3. Keď ceny ropy dosiahnu rekordné hodnoty, naša ekonomika bude otrasená a my nebudeme schopní financovať masívny prechod na alternatívne zdroje energie. Bez lacnej ropy a bez ekonomicky uskutočniteľných alternatív budeme takpovediac odpísaní.

4. Každý pokus zabezpečiť tok energie a surových materiálov potrebných pre masívny prechod na obnoviteľné zdroje energie bude mať silného konkurenta, ak rovno nie vojenského, v Číne, ktorá má miliónovú armádu indoktrinovanú nenávisťou voči USA a západnej Európe.

Podľa Mata Savinara a James J.McKenzieho je možné rozdeliť obdobie po ropnom krachu na niekoľko etáp:

1- 5 rok (po vyvrcholení ťažby) - Veľká recesia, porovnateľná s tou, ktorú Západná Európa zažila v období umelo navodeného nedostatku ropy v sedemdesiatych rokoch. (Krízu v roku 1973 zapríčinil OPEC, keď zastavil predaj ropy do Spojených štátov na protest proti americkej podpore Izraela.)

5-15 rokov - Recesia prejde do druhej Veľkej krízy.

15-25 rokov - Spoločnosť sa začne rúcať. Podmienky v ešte nedávno v tzv. rozvinutých krajinách sa začnú podobať podmienkam v bývalom ZSSR.

25-50 rokov - Prepad spoločnosti sa zvýrazní. Život sa začne podobať životu v súčasnom Iraku: zrútenie elektrickej rozvodnej siete; nedostatok čistej vody; extrémne vysoká nezamestnanosť; vojenský policajný štát. Veľké oblasti budú pripomínať územia v krajinách tretieho sveta, ako napríklad Libéria.

50-100 rokov - Spoločnosť sa začne opäť stabilizovať, no bude sa drasticky líšiť od všetkého, čo si väčšina z nás dokáže predstaviť.

Vlády blížiace sa ohrozenie svojich ekonomík maskujú aktivitami radikálnych skupín, hrozbou terorizmu a neonacizmu, ktoré sú do značnej miery živené tajnými službami samotných terorizmom ohrozených vyspelých štátov, a ktoré v škále denných správ zaberajú dominantný vysielací priestor. Tento je dopĺňaný rôznymi katastrofami, nešťastiami, pandémiami a hľadaním ďalšieho možného triedneho nepriateľa. Pribúda počet vysielaných katastrofických filmov, pričom o zverstvách v krajinách, ktoré obsadili hladní ropní prospektori sa pre istotu taktne mlčí. Filmová produkcia sa obmedzuje iba na tvorbu rozvíjajúcu nízke pudy ako sex, pomsta a nenávisť a drogoví díleri zažívajú expanziu. Už po nich akosi nik nepasie, ani neprenasleduje, pretože v kurze sú teraz teroristi. (Drogy sa možno už čoskoro stanú dominantnou alternatívou pre labilné vrstvy obyvateľstva, ako vhodná forma úniku z hororov všedného dňa.) Rastie tlak na totalizáciu jednotlivých vyspelých krajín, zavádzajú sa čipové karty, elektronizuje sa spoločnosť a pod sloganom „chráň si svoje zdravie“ sa do tiel implantujú mikročípy (Veri cheep). Očividná snaha dostať ľudí pod absolútnu kontrolu, je nepríjemnou predzvesťou mohutných sociálnych pohybov v blízkom období.

DOSIAHLI SME VRCHOL PRODUKCIE?

Cena ropy dosiahla svoje historické maximum v roku 1980, počas druhého ropného šoku, keď bola v dnešných cenách (tj. očistená od inflácie) až na úrovni 90 dolárov za barel. Potom dlhodobo klesala v dôsledku otvorenia nových ropných polí mimo Blízky východ, ako napr. v Severnom mori. Nedávne minimum bolo v januári 1999 (12 dolárov za barel), keď ázijská ekonomická kríza znížila dopyt. Potom cena ropy začala stúpať až na posledné maximum 70,85 dolárov za barel 29. augusta 2005 v dôsledku hurikánu Katrina.

Ropná kríza, ktorá vyvrcholila v roku 1981 bola spôsobená bojkotom krajín OPEC. Tie zastavili predaj ropy do Spojených štátov na protest proti americkej podpore Izraela. Súčasné zvýšenie ceny ropy nesúvisí so žiadnym bojkotom - ťažobné kapacity idú na maximum a ťažbu ropy neovplyvňuje žiaden negatívny faktor. Je zrejmé, že tendencia rastu ceny je nezvrátiteľná, skôr naopak. Vojenské konflikty ju môžu vyhnať ešte do extrémnejších výšok.

Súčasná ropná kríza je spôsobená na jednej strane stále rastúcim dopytom, najviac v juhovýchodnej Ázii (najmä v Číne), a na druhej strane známou nedostatočnou kapacitou rafinérií hlavne v USA. Zástancovia Hubbertovej teórie v tejto súvislosti tvrdia, že ako sa približujeme dátumu konečného vrcholu ťažby, neustále sa zmenšuje tzv. rezervná ťažobná kapacita, tj. množstvo ropy, o ktoré môžu ťažobné firmy krátkodobo zvýšiť svoju produkciu v prípade previsu dopytu. Táto rezervná ťažobná kapacita je dnes skutočne na svojom historickom minime a tvorí iba dve percentá celosvetovej produkcie (ešte pred niekoľkými rokmi sa pohybovala v rozmedzí 8–10 percent). Relatívne lokálne výpadky ťažby, ako bol hurikán Katrina, potom vyvolávajú veľké výkyvy v cene ropy.

V poslednom období pribúdajú články, kde sa uvádza, že objavených ropných ložisiek pribúda a žiaden ropný krach v blízkej budúcnosti nehrozí. Tieto mimoriadne pozitívne články však citujú niektorú z vládnych Amerických agentúr ako Geologický výskum Spojených štátov (USGS) alebo Energy Information Agency (EIA) a ich cieľom je zahmlievať situáciu v oblasti energetiky. Je pravdou, že správy USGS a EIA o poslednej produkcii sú veľmi spoľahlivé, avšak predpovede budúcnosti sú iba obyčajnou propagandou, ktorú koniec koncov sami priznali. Po poslednej revízii plánovaných ropných zásob EIA uviedla:

„Prispôsobenie predbežných odhadov spočíva na netechnických úvahách, počítajúcich s rastom tuzemských dodávok na úrovni, nevyhnutnej k súbehu s hladinou plánovaného dopytu.“

Inými slovami: „vyprodukujú“ koľko si myslia, že budeme potrebovať a potom povedia: “Odhadujeme, že máte dosť, takže sa niet čoho obávať.“

“V roku 2000 došlo k objaveniu 16 mega-polí”, poznamenal Aaron Naparstek v New York Press. “V roku 2001 sme našli osem, a v roku 2002 boli urobené iba tri takéto objavy.

V roku 2005 začala dramaticky klesať príprava projektov, ktoré by mali začať ťažbu ropy od roku 2008 a náklady na ťažbu ropy sa stále zvyšujú, pretože ropa je ťažiteľná už iba na stále menej dostupných miestach. Colin Campbell, britský odborník na ropný priemysel, zverejnil správu, v ktorej odhaduje, že produkcia ropy začne klesať medzi rokmi 2006 až 2010.

Objavovanie nových nálezísk ropy v globálnom meradle vyvrcholilo v roku 1962. Za tých pár desaťročí klesol objem každoročne objavenej ropy na prakticky zanedbateľnú úroveň. V súčasnosti spotrebúvame 6 barelov ropy za každý barel, ktorý objavíme.

V článku nazvanom "Top Oil Groups Fail to Recoup Exploration Costs (Špičkové ropné spoločnosti nedokážu nahradiť straty pri prieskume)", ktorý vyšiel v októbri 2004 v New York Times sa píše:

10 najväčších ropných spoločností utratilo spolu okolo 8 miliárd dolárov na geologický prieskum. Hodnota takto objavenej ropy bola o niečo menej ako 4 miliardy dolárov. Podobná situácia, aj keď nie taká dramatická, bola aj v predchádzajúcich dvoch rokoch.

Inými slovami, novo objavenej ropy je tak málo, že ani hľadať sa ju z ekonomického hľadiska neoplatí. Dôsledkom je, že mnohé veľké ropné spoločnosti nie sú schopné nahrádzať rapídne klesajúce rezervy. Analytici z firmy John C Herold Inc. – firmy, ktorá predpovedala koniec Enronu – nedávno potvrdili fámy, že sa nachádzame na hrane bezprecedentnej krízy.

V tejto súvislosti sa prijatie prísnych kritérií v roku 2000 pre rafinérie v USA javí trochu v inom svetle. Tvrdé podmienky spôsobili, že nie všetky rafinérie dokážu normy kladené na benzín plniť, čo sa následne prejavuje jeho nedostatkom. Logickým výsledkom tohto procesu, potom nie je verejná debata o nedostatku ropy, ale o nedostatku rafinérskych kapacít, čo je pravdou, ktorú nik v súčasnosti nedokáže poprieť. Takýto postup americkej administratívy sa ukazuje ako účinný zahmlievací prostriedok zoči voči skutočnej realite.

Ak chceme spoznať tvrdú pravdu o budúcnosti ropy, stačí sa pozrieť na niektoré akcie ropného priemyslu. Ako poukazuje nedávny článok v M.I.T. (Massachussets Institute of Technology, jedna z najprestížnejších amerických i svetových technických univerzít) Technology Review:

Predpokladajme, že skôr ako slová sú to činy veľkých ropných spoločností, z ktorých môžeme vyčítať, ako sa oni pozerajú na budúcnosť. Potom uvážme nasledovné. Ceny ropy sa od roku 2001 zdvojnásobili, ale ropné spoločnosti zvýšili rozpočty na prieskum nových nálezísk iba veľmi málo. Podobne rafinérie v USA pracujú takmer na plný výkon a predsa nebola postavená žiadna nová rafinéria od roku 1976. Ropné tankery sú stále vyťažené, ale zastarané lode sú vyradzované z prevozu rýchlejšie ako sa stavajú nové.

Niektorí ľudia veria, že nové rafinérie neboli postavené vďaka úsiliu ochrancov životného prostredia. Táto predstava je trošku hlúpa ak uvážime, koľko peňazí a politického vplyvu má ropný priemysel v porovnaní s environmentálnym hnutím. Ak by ropné spoločnosti chceli postaviť nové rafinérie, určite majú na to peniaze aj politické možnosti (H.Bush v Bielom dome v rokoch 1980 – 1992, W.Bush od roku 2000 do roku 2008) postaviť ich.

Skutočným dôvodom, prečo neboli postavené nové rafinérie už takmer 30 rokov, leží skôr v obchodníckej prezieravosti ako v úsilí enviromentalistov. Žiadnej ropnej spoločnosti sa neoplatí stavať nové rafinérie, ak vie, že tu bude stále menej a menej ropy na rafinovanie. Naftárske spoločnosti popri tom nenápadne rozširujú svoje podnikateľské aktivity. Royal Dutch Shell otvorila divíziu pre obnoviteľnú energiu a British Petroleum vyrába solárne panely. Objavil sa kacírsky názor: General Motors podporuje daň 50 centov z každého galóna benzínu.

Okrem znižovania investícií do oblasti prieskumu a produkcie je tu aj ďalší fenomén. Ropné spoločnosti sa začali zlučovať ako keby vedeli, že priemysel má na svoju existenciu iba určitý vypožičaný čas:

December 1998: spojenie BP a Amoco;

Apríl 1999: dohoda o spojení BP-Amoco a Arco;

December 1999: spojenie Exxon a Mobil;

Október 2000: dohoda o spojení Chevron a Texaco;

November 2001: dohoda o spojení Phillips a Conoco;

September 2002: Shell kupuje Penzoil-Quaker State;

Február 2003: dohoda o spojení Frontier Oil a Holly;

Marec 2004: Marathon kupuje 40% Ashlandu;

Apríl 2004: Westport Resources kupuje Kerr-McGee;

Júl 2004: Analytici navrhujú zlúčenie BP-Amoco a Shell;

Apríl 2005: spojenie Chevron-Texaco a Unocal;

Čo motivovalo tieto spoločnosti, aby uskutočnili takéto drastické akcie?

Netreba nad tým uvažovať veľmi dlho, pretože nedávne odhalenia ľudí priamo z ropného priemyslu (insiderov) naznačujú, že sme skutočne "nepríjemne blízko k vrcholu".

Svetoví ropní experti sa v tomto smere delia na dva tábory, optimistov a pesimistov. Je prekvapujúce, aký je medzi nimi malý rozdiel. Obe skupiny sa zhodli v tom, že sme doteraz spotrebovali 800 miliárd barelov. Pesimisti sa domnievajú, že ostáva ešte 1 000 miliárd a že ťažba ropy vyvrcholila v roku 2005. Optimisti sa nazdávajú, že máme ešte 1 800 miliárd a že výroba ropy bude vrcholiť v roku 2020. Ak je pätnásť rokov jediným rozdielom medzi oboma tábormi, azda bolo by načase začať plánovať svet, v ktorom nebude taká hojnosť ropy aká je dnes.

KONIEC SVETA?

Mat Savinar, James J McKenzie usudzujú, že ropný krach zrazí našu civilizáciu späť do roku 1765. Táto až príliš pesimistická vízia samozrejme môže za určitých okolností nastať, ale je nutné spomenúť aj opačné vízie. V báze technických zariadení fungujúcich na tzv. alternatívnych zdrojoch energie, existuje množstvo technológií, rôznych strojov a zariadení, či technologických postupov, ktoré dokážu plnohodnotne nahradiť nedostatok ropy a plynu takmer vo všetkých sférach nášho života. Otázkou však zostáva, aká bude schopnosť jednotlivých ekonomík a ochota vládnych kruhov vyspelých krajín, pustiť sa razantnejším tempom do náročného procesu transformácie energetických tokov spoločnosti.

Vládam a ich chlebodarcom (prispievateľom na volebnú kampaň) sa samozrejme do takého dobrodružstva priveľmi nechce (neberúc do úvahy severské štáty Európy, Dánsko, Nemecko a Rakúsko). Systém toku energií je budovaný centralizovane, takže je možné ho veľmi dobre kontrolovať a samozrejme mimoriadne na tom profitovať. Zavádzaním alternatívnych zdrojov energie postupne dôjde presne k opačnému javu - k takmer absolútnej decentralizácii. Nosnými dodávateľmi elektriny, tepla, či pohonných látok, sa stanú malé elektrárničky a teplárne spaľujúce poľnohospodárske produkty, farmy, či spracovatelia bioodpadu. Ekonomiky sa stanú menej krehké a závislé od politických kríz, od vyčerpaných zdrojov, umelo vyvolávaných vojenských konfliktov, či od toho, že niekto jednoducho priškrtí kohútik. Nikto potom nebude môcť diktovať, koľko nám stačí, nebude môcť manipulovať s cenami, ani strašiť hororovými scenármi i triednym nepriateľom.

Druhým vážnym dôvodom, prečo sa s masívnym nasadzovaním alternatívnych zdrojov váha, môže byť presvedčenie politických špičiek, že je aj tak neskoro. Výsledkom potom je, že sa o tom síce veľa hovorí, no v skutočnosti málo koná. Je hrozivé, že Slovensko v súčasnosti nemá vypracovanú žiadnu národnú stratégiu na prechod k významnejšiemu využívaniu alternatívnych zdrojov energie, pričom všetky kozmetické opatrenia, ktoré v tomto smere sa vykonali alebo plánujú vykonať sú realizované len vďaka tlaku európskych inštitúcií.

Súčasný stav energetiky systematicky budovaný niekedy od začiatku minulého storočia, je prirodzene pre vládnuce kruhy mimoriadne priaznivý. Každý potrebuje energiu, takže pravidelným odberom sa v podstate u obyvateľstva pestuje určitá forma závislosti. Zrušenie takýchto výhodných pozícií slúžiacich na ovládanie más, je pre nich niečo ako oklieštenie právomocí. Ako odovzdanie mohutnej pevnosti, budovanie desiatky rokov, bez jediného výstrelu. Aj tento fakt je možné zohľadniť v súčasnej evidentnej túžbe elity, nenápadne zaviesť pod rúškom strachu pred terorizmom a neonacizmom, nový poriadok – policajný štát. Ak už nedokážu ľudí vydierať, chcú ich aspoň kontrolovať. (Nedávne odmietnutie reštriktívnych zákonov obmedzujúcich občianske slobody v Americkom kongrese, navrhovaných Buschovou administratívou, je viac než významným potvrdením týchto snáh. Našťastie rozum zatiaľ zvíťazil.)

V neposlednom rade dôležitým faktorom v procese transformácie však stále zostáva čas. Čas nevyhnutný na rekonštrukciu hospodárstva, pretože po dni D už akékoľvek razantné riešenia prídu neskoro a pád bude neodvratný. Otázkou potom už iba zostane, či bude pád veľký alebo katastrofálny.

KRITICKÉ ASPEKTY.

Ekonomika.

Hlavný problém nebude v tom, že ropy nebude, ale že ťažba ropy z existujúcich, ani z nových vrtov fyzicky nedokáže držať krok so svetovým dopytom, ktorý teraz sa každoročne zvyšuje o 3% (Čína, India, USA, expanzia výroby automobilov...). To znamená, že ak ťažba ropy začne klesať o 2%, rozdiel medzi dopytom a ponukou bude 5%. V jedinom roku! V nasledujúcom roku to bude ďalších 5%, čiže už 10%. Za 10 rokov to môže byť 30 až 50%, čo znamená skutočný ropný šok. Ako na to budú reagovať finančné trhy? Dá sa reálne očakávať, že spanikária a cena ropy môže zrazu vyskočiť o 50 - 100%.

Moderný bankový a medzinárodný peňažný systém je absolútne závislý na neustále sa zvyšujúcej dodávke ropy. Pretože všetky ekonomické aktivity od transportu cez výrobu potravín až po priemysel sú závislé na dodávkach ropy, dá sa povedať, že peniaze sú v skutočnosti iba symbolom ropy. Vychádzajúc z tohto faktu, klesajúca produkcia ropy musí byť sprevádzaná buď klesajúcim množstvom peňazí v obehu alebo hyperinfláciou. V jednom i druhom prípade je dôsledok pre globálny bankový systém ten istý: totálny kolaps. Možno práve toto viedlo Stephena Roacha, hlavného ekonóma investičnej banky Morgan Stanley k nedávnemu vyhláseniu: "Mám obavy, že moderné bankovníctvo je na hrane systémového zlyhania." Väčšina ľudí, ktorí sa po prvýkrát stretávajú s fenoménom Vyvrcholenie produkcie má tendencie zameriavať sa na hľadanie alternatív k rope, pričom úplne ignorujú omnoho zásadnejší problém: dôsledky Vyvrcholenie produkcie na náš monetárny systém.

Produkcia potravín.

Nemenej závažným faktorom je neudržateľný stav intenzívneho poľnohospodárstva, založenom na intenzívnom používaní ropy. Technológie podporujúce poľnohospodárstvo spôsobujú eróziu pôdy, znečistenie a vyčerpanie zásoby podzemných i povrchových vôd a dokonca (obzvlášť kvôli zvýšenému použitiu pesticídov) spôsobujú závažné zdravotné problémy obyvateľstvu a ohrozujú prírodu. Erózia pôdy, intenzívne vyťaženie polí a prílišné čerpanie vody vedú späť k nutnosti väčšieho využívania fosílnych palív a chemických produktov. Musí byť aplikovaných viac umelých hnojív a tak isto viac pesticídov; zavlažovanie vyžaduje viac energie; fosílne zdroje musia byť použité k čisteniu vôd.

V rokoch 1950 až 1960 prešlo poľnohospodárstvo zásadnou transformáciou, často označovanou ako Zelená revolúcia. Zelená revolúcia spočívala v industrializácii poľnohospodárstva. Časť pokroku bola spôsobená novými, hybridnými odrodami rastlín, ktoré viedli k väčšej produkcii jedlých častí, napríklad zrna. Medzi rokmi 1950 a 1960 produkcia zrna stúpla na celej planéte o 250 %. To je ohromný nárast v množstva energie určeného pre ľudskú spotrebu. Tento nárast nepochádzal zo zvýšeného využitia slnečného žiarenia, ani zo zväčšenej rozlohy obrábanej pôdy. Energia získaná Zelenou revolúciou pochádza z fosílnych palív vo forme umelých hnojív (zemní plyn), pesticídov (ropa) a zavlažovania poháňaného fosílnymi palivami.

Zelená revolúcia zvýšila tok energie prúdiacej do poľnohospodárstva v priemere 50krát oproti poľnohospodárstvu tradičnému. V extrémnych prípadoch je spotreba energie v poľnohospodárstve viac než 100krát vyšší.

V Spojených štátoch je ročne spotrebovaných 400 galónov (cca 1500 litrov) ropného ekvivalentu k nakŕmeniu jedného Američana (podľa dát z roku 1994). Spotreba energie v poľnohospodárstve sa skladá z:

§ 31 % pre výrobu umelých hnojív

§ 19 % pre pohon poľnohospodárskych strojov

§ 16 % pre transport

§ 13 % pre zavlažovanie

§ 08 % pre chov dobytka (nezahŕňa potravu pre dobytok)

§ 05 % pre výrobu pesticídov

§ 08 % pre ostatné

Energia potrebná pre balenie, chladenie, dopravu do maloobchodných predajní a domáca príprava jedla nie je v týchto číslach zahrnutá.

Ak mierne nadnesieme, dalo by sa povedať, že jeme ropu a zemný plyn. Skrz zákonom termodynamiky však nie je priama úmera medzi energiou do poľnohospodárstva vloženou a energiou získanou. Každý krok na jej ceste je energetickou stratou. Medzi rokmi 1945 až 1994 vzrástlo množstvo energie vložené do poľnohospodárskej výroby štvornásobne, zatiaľ čo úroda vzrástla iba trojnásobne. Od tej doby vklady energie stále rastú, ale úroda sa už nezvyšuje. Dosiahli sme maximálnej vyťaženosti. Naopak, vďaka postupnému vyčerpávaniu pôdy, zvýšenej ochrany pred škodcami a zvýšeným energetickým nákladom na zavlažovanie, musí moderné poľnohospodárstvo stále zvyšovať svoje náklady na energiu, len aby zaistilo súčasnú nemennú úroveň výroby. Zelená revolúcia nezadržateľne smeruje k bankrotu.

V roku 1994 David Pimentel a Mario Giampetro vypracovali štúdiu, v ktorej sa pokúsili odvodiť presnejší pomer medzi energiou vloženou a odobranou. Definovali dve rozdielne formy energetických vstupov: endosomatickú a exosomatickú energiu. Endosomatická energia je získavaná pomocou metabolickej premeny energie potravy na energiu svalov ľudského tela. Exosomatická energia je získavaná procesmi transformácie energie mimo ľudského tela, ako napríklad spaľovaním nafty v motore traktora. Táto definícia umožnila autorom preskúmať vstupy samostatne a vo vzťahu k iným vstupom.

Pred začiatkom priemyslovej revolúcie bolo takmer 100 % všetkej endosomatickej i exosomatickej energie získavanej zo slnečného žiarenia. Dnes reprezentujú fosílne palivá 90 % všetkej exosomatickej energie používanej v Spojených štátoch a ostatných rozvinutých krajinách. Typický pomer exo/endo predpriemyslovej, solárne poháňanej spoločnosti je okolo 4 ku 1. Tento pomer sa v rozvinutých krajinách zvýšil desaťnásobne a vyšplhal sa až na 40 ku 1. V Spojených štátoch je to viac než 90 ku 1. Spôsob využitia endosomatickej energie sa takisto výrazne zmenil.

V potravinovom systéme USA je potreba 10 kcal exosomatickej energie k produkcii 1 kcal potravín doručených ku konečnému spotrebiteľovi. Vo výpočte je zahrnuté balenie a všetky náklady spojené s doručením, ale nezahŕňa domácu prípravu jedla. Potravinový systém USA spotrebuje 10krát viac energie, než produkuje vo forme potravín. Tento nepomer je možný iba vďaka využitia neobnoviteľných fosílnych palív.

Za predpokladu potreby 2 500 kcal pre dennú výživu jednej osoby v USA, pomer 10/1 znamená spotrebu 25 000 kcal exosomatickej energie na hlavu každý deň. Priemerný obyvateľ USA si za jednu hodinu endosomatickej práce zarobí približne na 100 000 kcal exosomatickej energie. Z toho vyplýva, že si na svoju dennú dávku potravín zarobí v súčasnom systéme približne za 20 minút. Bohužiaľ, v okamihu, keď odstránime z rovnice fosílne palivá, bude denná dávka potravín vyžadovať 111 hodín endosomatickej práce na hlavu; čo znamená, že výroba dennej dávky potravín pre jednu osobu by v súčasnom systéme vyžadovala takmer tri týždne práce! Z uvedeného vyplýva krutá realita. Akonáhle sa začne znižovať množstvo fosílnych palív, bude i menej energie pre produkciu potravín.

Mario Giampietro a David Pimentel prepokladajú, že udržateľná výroba potravín je možná iba za týchto podmienok:

1.   Do poľnohospodárstva musia byť zavedené technológie šetrné k prírode.

2.   K slovu sa musia dostať obnoviteľné zdroje energie.

3.   Pomocou zásadného zlepšenia energetickej efektivity sa musí dosiahnuť nižšieho využitia exosomatickej energie na osobu.

4.   Počet obyvateľstva a ich spotreba musí byť v súlade s udržaním stability prírodných procesov.

Ak budú tieto podmienky splnené autori odhadujú maximálnu populáciu v USA, zlučiteľnú s udržateľnou ekonomikou, na 200 miliónov obyvateľov. Niekoľko ďalších štúdií došlo k podobným záverom (Energy and Population, Werbos, Paul J. http://www.dieoff.com/page63.htm; Impact of Population Growth on Food Supplies and Environment, Pimentel, David, et al. http://www.dieoff.com/page57.htm).

Vzhľadom k tomu, že súčasný počet obyvateľov USA presahuje 292 miliónov, znamená to redukciu o 92 miliónov (populačný rast v USA je v súčasnosti na úrovni 1.1 % ročne, ktorý sa týmto tempom do roku 2050 zdvojnásobí.) Aby bolo možné dosiahnuť udržateľné ekonomiky a odvrátiť katastrofu, musia Spojené štáty znížiť počet obyvateľov najmenej o jednu tretinu.

Avšak žiadna z týchto štúdií nebrala do úvahy vplyv poklesu produkcie fosílnych palív. Autori všetkých týchto štúdií veria, že poľnohospodárska kríza nás začne ovplyvňovať po roku 2020, a kritický stav nenastane skôr než v roku 2050. Súčasný svetový vrchol ťažby fosílnych palív (a následný pokles produkcie), spolu s vrcholom produkcie zemného plynu na území Severnej Ameriky veľmi pravdepodobne spôsobí, že táto poľnohospodárska kríza príde omnoho skôr, než sa očakávalo. Ak k tomu dôjde, zníženie počtu obyvateľstva o jednu tretinu nebude postačujúce pre udržateľnosť; nutná redukcia potom môže presahovať i jednu polovicu. Globálna populácia potom bude musieť byť redukovaná zo súčasných 6.32 miliárd ľudí na 2 miliardy – to znamená o 68 % - či viac než dve tretiny. Koniec tohto desaťročia môže byť v znamení inflačne rastúcich cien potravín. A tak isto môže byť v nasledujúcom desaťročí celosvetový hlad na úrovni, akom ľudstvo ešte nikdy doposiaľ nezažilo.

Vojenský konflikt.

Ďalším nemenej závažným problém, ktorý pomerne v krátkom čase môže navodiť extrémnu nestabilitu svetového hospodárstva, je vzrastajúce napätie medzi Čínou a USA. Vládcovia Komunistickej strany Číny si začínajú čoraz viac robiť starosti ako zabezpečiť dodávky ropy, o čom svedčí aj založenie Národného úradu strategických ropných zásob v minulom roku. Podobné znepokojenie vládne aj vo Washingtone. Niektorí komentátori idú dokonca tak ďaleko, že tvrdia, že invázia v Iraku bola odpoveďou na rýchlo rastúci apetít Číny po rope. Isté je, že invázia anulovala 26 ročný kontrakt, ktorý Čína mala uzavretý s režimom Saddama Husseina. Washington Post napísal:

„Spojené štáty budujú sieť vojenských základní a diplomatických misií, ktorých hlavných cieľom je ochrániť prístup Ameriky k ropným poliam na veľmi nestabilných miestach, ako je Nigéria, Čad a Sao Tomé a taktiež znemožniť tento prístup Číne“.

V januári 2004 Colin Powell, americký minister zahraničia, na tému vojenské základne vo východnej Európe pre moskovskú rozhlasovú stanicu Echo uviedol:

„...nepôjde o veľké základne, ako základne zriadené v Nemecku počas Studenej vojny. Pôjde skôr o menšie miesta na výcvik alebo o letecké základne, ktoré nám umožnia lepší prístup do krízových regiónov ako Stredná Ázia a Blízky východ..."

“Vyše 70 percent zostávajúcich ropných zásob sa nachádza v piatich krajinách Stredného východu: Irán, Irak, Kuvajt, Saudská Arábia, Omán,” hovorí Dean Abrahamson, emeritný profesor ekológie a energetickej politiky na Minnesotskej univerzite. Očakáva sa, že v najbližších desiatich rokoch svet bude totálne závislý od týchto krajín“. Vrty v Národnej prírodnej rezervácii na Aljaške dokážu ponúknuť ropu pokrývajúcu sotva trojmesačnú spotrebu USA.

"Náš spôsob života je teraz v stávke." : vyhlásil prezident George Bush pred vojnou v Perzskom zálive. V stávke je naozaj veľa. Budúcnosť Spojených štátov, budúcnosť Číny, budúcnosť Európy, budúcnosť Japonska, Indie… všetky budúcnosti sú prepojené so Stredným Východom. Americká armáda si vybudovala na púštiach Saudskej Arábie opevnené letecké základne. Ďalšie pribudli v okupovanom Afganistane a Iraku. Naoko sú tam preto, aby chránili demokraciu, mier a svojich priateľov. V skutočnosti sú okupačnou silou, ktorá si chráni prístup k ich rope.

Začiatkom januára 2006 nemecké médiá uviedli, že Bushova administratíva pripravuje NATO a spojencov na možný vojenský útok proti iránskym nukleárnym zariadeniam.

Aliancia a spojenci boli informovaní o úsilí Spojených štátov vyprovokovať zámienku na zrovnanie iránskeho režimu, vrátane vojenskej invázie, uviedol Berlínsky Der Tagesspeigel citujúc „zdroje z NATO“. Nemecká spravodajská agentúra DDP citovala „západné spravodajské zdroje“ a tvrdí, že riaditeľ CIA Porter Goss požiadal tureckého premiéra Recep Tayyip Erdogana, aby poskytol politickú a logistickú podporu pre letecký útok proti Iránu. Goss, ktorý navštívil Turecko 12. decembra 2005 tiež údajne požiadal turecké spravodajské služby o špeciálnu kooperáciu na pomoc a prípravu operácie.

Šéf izraelských vojenských tajných služieb generálmajor Aharon Ze´evi povedal v prvý januárový týždeň 2006 pred výborom Knesset pre obranu a pre zahraničné záležitosti, že svet má k dispozícii už len štyri mesiace, aby Iránu zabránil vyvinúť nukleárnu zbraň.

" Ak medzinárodná komunita do konca marca 2006 nedokáže diplomatickou cestou zablokovať snahy Iránu vyrobiť nukleárnu bombu, bude úplne zbytočné pokračovať na tomto poli v diplomatických snahách a bude možné povedať, že medzinárodné úsilie zabrániť (iránskym snahám) zlyhalo .", povedal Ze´evi.

Vzápätí Benjamín Netanyahu v izraelskom denníku Maariv prehlásil, že keby sa mu podarilo dostať do funkcie premiéra, neváhal by s vydaním rozkazu vojensky zaútočiť na iránske nukleárne inštalácie, aby tak preventívne predišiel anihilácii svojej vlastnej krajiny.

"Ja budem pokračovať v tradícii Menachema Begina, ktorý nedovolil Iraku, aby sa stal nukleárnou hrozbou pre Izrael a vďaka jeho odvážnemu kúsku sme tu mali dve desaťročia pokoja. ...Ja som presvedčený, že práve to musí teraz Izrael opäť urobiť (v súvislosti s iránskou hrozbou)."

Zámienka je na svete. Iránska nukleárna hrozba sa v súčasnosti javí ako najdôležitejšia prekážka svetového mieru. V skutočnosti však severná hranica Iránu hraničí s Kaspický morom, oblasťou mimoriadne bohatou na ropu. Taktika vojenských plánovačov pomaly stráca fantáziu. Súčasný priebeh kampane voči Iránu úplne zodpovedá situácii pred agresiou v Iraku. V prípade Afganistanu to bolo aspoň originálne. Bolo nevyhnutné pomstiť dva a pol tisíc nevinných obetí (vrátane požiarnikov), ktoré pri páde dvojičiek zahynulo. Aj za cenu toho, že povraždia viac ako dvojnásobok nevinných civilistov v tejto cudzej krajine. Bin Ladin so svojou teroristickou Al-kajdou sa predsa ukrýval práve v tejto zaostalej, na ropu chudobnej, krajine. Nikoho ani len nenapadlo, spájať vojenskú iniciatívu práve s touto surovinou. Svet slepo veril povestnej americkej odplate. Teraz, keď si pod očividne falošnými zámienkami podrobili Irak, ocitá sa Irán v totálnom zovretí. Dve tretiny hraníc z Iránom (ak berieme do úvahy aj Perzský záliv, v ktorom patrolujú americké vojnové lode) kontrolujú americké jednotky. Celkom slušná východisková pozícia na inváziu.

Že Bushovej administratíve poslúžil bin Ladin ako vynikajúca zámienka na obsadenie krajiny, svedčí aj vlažný záujem (alebo nezáujem?) o jeho osobu. Gary Bersten viedol jednotku pod kódovým menom „Jawbreaker“ v bojoch po 11. septembri, ktoré pomohli odstrániť Taliban. Vraví, že jeho tím vystopoval bin Ládina v regióne Tora Bora a mohol ho zajať alebo zabiť, ak by vojenskí vodcovia vypočuli jeho žiadosť o dodatočných 800 mužov. Administratíva sa chystala na vojnu s Irakom a mužov nevyslali, čím umožnili bin Ladínovi uniknúť. Jeho výpoveď sa javí v absolútnom rozpore s vyjadrením generála Tommyho Franksa, ktorý tvrdil, že americkí predstavitelia si nikdy neboli istí, či bin Ladín sa v tom čase v Tora Bore zdržiaval.

Na rozdiel od afganského a irackého problému je komplexnosť iránskeho problému a jeho bezpečnostné riziko omnoho väčšie. Početná, disciplinovaná a dobre ozbrojená armáda Islamskej republiky a niekoľko radikálnych náboženských hnutí na čele s jednotkami Islamských revolučných gárd (IGRC) predstavuje omnoho odhodlanejšieho protivníka, než na akého narazila americká armáda v Iraku. Vojensko-technologická prevaha USA oproti Iránu je však nepochybná a v konečnom dôsledku by viedla k vojenskej porážke Iránu. Avšak, ani vojenská porážka by v tomto prípade neznamenala koniec konfliktu, práve naopak.

Všetky východiská pre potenciálny americký útok na Irán sú akokoľvek nepriaznivé. Irán – krajina so 70 miliónmi obyvateľov a s rozlohou porovnateľnou s rozlohou Aljašky, výrazne hornatejším profilom ako Irak a možnosťou mobilizovať vyše 20 miliónov ideologicky vyprofilovaných mužov a 12 miliónov žien, bude pre americkú armádu poriadne ťažkým sústom. Navyše, tá sa dodnes neúspešne pasuje s odporom v Iraku a na tento účel musí vynakladať obrovské finančné prostriedky (dodnes vedenie vojny v Iraku stálo vyše 170 miliárd USD). Okrem peňazí potrebuje americká armáda aj ďalšie ľudské zdroje. Prítomnosť 130 tisíc amerických vojakov v Iraku a okolo 15 tisíc v Afganistane je limitou ďalších možných operácií. Nie je preto divu, že ráznosť, s akou iránski predstavitelia ignorujú priame aj nepriame hrozby vojny zo strany USA, je dôkazom iránskej istoty v schopnosť ochrániť svoje teritórium. Navyše, ak by sa ukázalo, že riziko útoku je skutočne vysoké, môže Irán štedrejšie zasponzorovať šiítske povstanie v Iraku. Nie že by to Irán doteraz nerobil, ale štedrejšou podporou šiítov by opäť nachvíľu obrátil pozornosť iným smerom.

Jedným z možných riešení tejto pre Washington čiastočne patovej situácie je možnosť uskutočnenia vojenskej akcie „juhoslovanského“ typu. Chirurgicky presné bombardovanie strategických objektov iránskej infraštruktúry, ktoré by viedlo tak ako v prípade bývalej Juhoslávie k hospodárskemu rozvratu a v prípade Iránu navyše aj k zastaveniu jadrového programu, je jedným z východísk ďalšieho postupu USA. Otázkou zostáva, či sa hnev takto ekonomicky a sociálne postihnutých občanov Iránu obráti proti samotným predstaviteľom Islamskej republiky, ako tomu bolo v prípade Miloševiča, alebo poslúži ešte ako vhodnejšia zámienka aj pre ostatných členov islamského spoločenstva bojovať proti „satanovi“ spoločne.

Inou, o nič menej extrémnou možnosťou riešenia iránskeho problému, môže byť udelenie požehnania Izraelu, ktorý by letecký útok – s technickou pomocou USA – zrealizoval sám. Pravdepodobnosť takéhoto scenára je vysoká najmä vzhľadom k nedávno uverejneným správam o predaji 500 kusov špeciálnych leteckých bômb určených na likvidáciu podzemných bunkrov. Likvidácia iránskej infraštruktúry, na pomery regiónu slušnej priemyselnej vyspelosti, by bola pre USA a Izrael len čiastočným a hlavne dočasným riešením, ktoré by navyše mohlo mať presne opačné efekty. Už vyššie zmieňovaná podpora Hizballáhu by sa mohla pretransformovať do štvavej teroristickej kampane na teritóriu Palestíny a Izraela, ako aj útokov na americké ciele v Perzskom zálive, priľahlých regiónov ale aj inde vo svete. Irán by sa tak stal skutočným exportérom teroru a islamskej revolúcie.

Navyše snaha USA a Izraela riešiť iránsky problém vojenskými prostriedkami sa na medzinárodnom fóre stretá s odporom ostatných krajín. Proti vojenskej intervencii sú tak EÚ ako aj Rusko, ktoré hľadí na Irán ako potenciálneho strategického a obchodného partnera. Výstavba iránskej jadrovej elektrárne v Busheri ako najdôležitejšieho prvku iránskeho jadrového programu je výsledkom spolupráce Ruska a Iránu. Kontrakt za viac ako 800 mil. USD je pre Rusko nielen vecou obchodu a prestíže, ale aj prostriedkom k znovunadobudnutiu stratených pozícií na Strednom východe. Len nedávne vyhlásenie ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova na konferencii v Teheráne, že neexistuje nič, čo by viedlo k zastaveniu rusko-iránskej spolupráce na výstavbe elektrárni v Busheri, je tak prejavom oficiálneho ruského postoja k iránskemu problému.

Existuje všeobecné presvedčenie, že Spojené štáty majú nukleárne zbrane len v Západnej Európe, čo je pozostatok po studenej vojne. Dokument NSPD 35 však autorizuje nasadenie taktických nukleárnych zbraní v Perzskom zálive a je veľmi pravdepodobné, že k tomu už došlo, a že tie zbrane sú tam kvôli špecifickému účelu: napadnúť nimi Irán. Administratíva vytvára podmienky, aby sa nadchádzajúce použitie nukleárnych zbraní proti Iránu zdalo byť "nevyhnutné". Najpravdepodobnejším scenárom (ale nie jediným) je nechať Izrael "stlačiť kohútik" zbombardovaním iránskych inštalácií a potom budú do konfliktu zatiahnuté aj Spojené štáty, aby ochránili americké, iracké a izraelské životy. Použitie nukleárnych zbraní menšieho kalibru, aby sa zabránilo Iránu reagovať, sa bude zdať byť nanajvýš "humánnym" spôsobom na dosiahnutie cieľov USA, ktorý je eliminovanie iránskeho nukleárneho programu, zničenie jeho vojenských schopností, minimalizovanie strát a dosiahnutie "rapídneho ukončenia vojny spôsobom, výhodným pre Spojené štáty".

Čína v úsilí kontrolovať zdroje za USA nijako nezaostáva. Dodáva zbrane krajinám ako je Saudská Arábia a Irán, aby si ich získala na svoju stranu. Medzitým jej 4000 vojakov v Sudáne ochraňuje svoje ropné záujmy a tiež nadviazala priateľské vzťahy so skorumpovaným režimom vládnucim v Gabune, ktorý je bohatý na ropu.

V posledných rokoch stále viac zdôrazňuje svoje námorné a morské záujmy: hospodársky rozvoj, územní správu, energetickou a potravinovou bezpečnosť a tak isto obchod. Za týmto účelom horúčkovito vyvíja a nakupuje v zahraničí (väčšinou v Rusku, ak je to možné, tak i v EU) loďstvo, ktoré bude tieto aktivity presadzovať. Mnohí susedia Číny sú znepokojení. Ministerstvo obrany Spojených štátov pokladá za čínsky cieľ vybudovanie celej rady vojenských a diplomatických strategických základní – takzvané „šnúry perál“ – pozdĺž hlavných námorných tras z Juhočínskeho mora na Blízky východ, ktorý je bohatý na ropu.

Čína neusiluje iba o zaistenie svojich energetických dodávok, ale i o dosiahnutie širších bezpečnostných cieľov. Napríklad vojenský prístav Gvádar, ktorý Čína buduje v juhozápadnom Pakistane, je strategicky umiestnený tak, aby strážil hrdlo Perzského zálivu, a je vybavený elektronickými odposluchávacimi stanovištiami určenými k monitorovaniu lodí (vrátane vojenských) plávajúcich Hormuzským prielivom a Arabským morom. Podobne buduje pre svoju námornú a obchodnú flotilu kontajnerový prístavný komplex v bangladéšskom Čitágáone a rovnako ďalšie námorné základne a komplexy pre elektronický zber spravodajských dát na ostrovoch vlastnených Barmou v Bengálskom zálive. Čínske zväzky s barmskými vojenskými diktátormi sú podľa všetkého na najlepšej ceste prerásť v de facto vojenskú alianciu. V neďalekom Thajsku investovala Čína 20 miliárd dolárov do plánu na stavbu kanálu cez pevninskú šiju Kra, ktorý by prepojil Indický oceán so Siamským zálivom, a poskytol tak alternatívnu trasu pre dovoz ropy, ktorá by sa vyhla Malackému prielivu.

V Juhočínskom mori vyvíja Čína systémy umožňujúce rozsiahle nasadenie námorných a leteckých jednotiek a posilňovaním základní na ostrove Chaj-nan v juhočínskej pobrežnej oblasti. Na súostroviach Nan-ša a Si-ša (ktoré Peking ukoristil Vietnamu, respektíve Filipínam) buduje prístavné objekty, v ktorých budú môcť kotviť veľké lode, a natoľko priestranné pristávacie dráhy, aby na nich mohli štartovať a pristávať bombardéry s dlhým doletom. V podstate tak Čína buduje uprostred Juhočínskeho mora skupinu doslova nepotopiteľných lietadlových lodí.

Čína transformuje svoje pobrežné námorníctvo na oceánske omnoho rýchlejším tempom, než väčšina expertov pokladala za možné. Očakáva sa, že do roku 2010 bude Čína disponovať sedemdesiatimi najmodernejšími bojovými loďami, niekoľkými modernými strategickými jadrovými ponorkami a s niekoľko desiatkami modernizovanými útočnými ponorkami, čo bude prinajmenšom kvantitatívne prevyšovať moderné námorníctvo Tchaj-wanu, a dokonca i japonské Námorné obranné sily. Čína má naviac v pláne vylepšiť a rozšíriť svoje kapacity pre útočné vylodenie a spojenú logistickou podporu, ktoré bývali jej slabinou. To jej poskytne potrebné nástroje k invázii kdekoľvek v oblasti. Na najodľahlejšie japonské ostrovy vrátane sporných ostrovov Senkaku, či na Tchaj-wan. Ak bude čínska námorná sila i naďalej rásť súčasným tempom, mohla by sa táto krajina stáť do roku 2020 najväčšou námornou mocnosťou na svete.

Okrem toho Čínska námorná flotila v súčasnosti disponuje minimálne 100 kusmi ruskými jadrovými riadenými strelami typu P270 Moskit [komár], v kruhoch NATO známe ako SS-N-22 „Sunburn“, v súčasnej dobe považovanú západnými obrannými expertmi ako jednoznačne "najnebezpečnejšiu riadenú strelu na svete". Sunburn má niekoľko modifikácií, ktoré možno odpaľovať z ponorených ponoriek, zo vzduchu (nosičom je Suchoj 27) a z plošín modifikovaných nákladných áut a každá z nich môže bez problémov potopiť americkú lietadlovú loď. (Tie isté taktické jadrové rakety spolu s posádkami pred časom rozmiestnilo Rusko v Sýrii a v Iráne). V septembri a v novembri 2003 uskutočnili ruské a čínske loďstvo nezávisle na sebe rozsiahle cvičenia na vlnách Pacifiku. Ich cieľom bola (úplnou náhodou), „simulácia potopenia útočného amerického bojového zoskupenia lietadlových lodí“. 

Zopíár informácií o rakete Sunburn.

Vývoj rakety sa začal v polovici sedemdesiatych rokov pod označením P-100, ale známejšia je ako 3M-80 Moskit (SS-N-22 Sunburn). Jeho výsledkom sa stala pomerne veľká raketa o hmotnosti 4150 kg, s fenomenálnymi výkonmi. Na dosiahnutie vysokej letovej rýchlosti M2,5 slúži náporový motor, do rýchlosti potrebnej na zabezpečenie jeho fungovania, ho urýchľuje štartový raketový motor na tuhé pohonné látky. Navádzacia hlavica je zložená z rádiolokátora ,ktorý môže pracovať aj v pasívnom móde a inerciálneho navigačného systému. Radar sa vyznačuje vysokou odolnosťou voči aktívnemu elektronickému rušeniu. Po odpálení letí raketa vo výške 20m riadená inerciálnym navigačným systémom, vo vzdialenosti približne 50km od protivníka prvý raz aktivuje navádzaciu hlavicu a po zachytení cieľa vlastným radarom klesne na 7m a pokračuje v pasívnom móde. Ďalšie zapnutie radaru nastáva až v bezprostrednej blízkosti cieľa (aby sa zbytočne neprezradzovala vlastnými rádiovými emisiami), na prevedenie ostatných korektúr letu. Posledných 5-7 kilometrov letu môže raketa vykonávať úhybné manévre až do preťaženia 15G, buď podľa zadaného programu, alebo náhodne. V prípade veľmi silného rušeniu sa môže hlavica prepnúť na pasívny mód a navádzať sa na zdroj rušenia. Na elimináciu cieľa slúži konvenčná kumulatívno-trieštivá hlavica o hmotnosti 300kg, alebo jadrová o ekvivalente 200kT. Profil letu bol navrhnutý tak, aby letela nezistená až do vzdialenosti rádiového horizontu okolo 18-27 km, keď by protivníkovi ostávalo na reakciu len asi 25-35 sekúnd času ( pri podzvukových strelách to bolo okolo 120-150 sec). Tak krátky čas prakticky vylučuje použitie rádioelektronického rušenia a ako jediná obrana napadnutej lodi ostávajú rakety a systémy CIWS. Protilietadlové rakety Standard SM-2 block II, ktoré v tej dobe tvorili hlavnú výzbroj križníkov triedy Ticonderoga so systémom Aegis, neboli optimalizované na postihovanie malých, nízko a extrémne rýchlo letiacich cieľov. Aj v prípade úspešného zásahu rakety systémom CIWS a jej likvidácii, by vysoká rýchlosť udelila časti zostatkov a črepín dostatok kinetickej energie, aby pokračovali v lete pôvodným smerom a spôsobili napadnutej lodi určité škody (efektívny dosah systému Phalanx je len 1-1,5km). Pri streľbe na veľké vzdialenosti, mimo dosah palubných senzorov nosiča, dodával informácie o cieli vrtuľník Ka-27. Raketový systém bol oficiálne zavedený do výzbroje v roku 1983.

Čínsky vplyv rastie aj v oblasti Latinskej Ameriky. Generál Bantz Craddock, veliteľ amerických leteckých síl v Latinskej Amerike, informoval v marci 2006 amerických senátorov o vojenskej prítomnosti Číny v oblasti, ktorá je jeho slovami: „všeobecne rozšírená a každým dňom sa rozmáha“. Čína podľa jeho slov vysiela kôli vojenskému výcviku čoraz väčší počet osôb, ktoré v oblasti pôsobia ako inštruktori. A aj keď Čína navonok deklaruje, že jej záujmy sú v Latinskej Amerike predovšetkým ekonomické a menej politické, podľa June Teufel Dreyerovej, profesorke politických vied na univerzite v Miami, je opak pravdou.

Celosvetová populácia a dopyt po rope rastie, čoraz viac ľudí bude súperiť o čoraz menšie množstvo ropy a od roku 2015 bude hŕstka krajín exportovať významné množstvá. Vojenský konflikt dvoch najväčších rivalov hladných po rope – USA a Číny, sa v období nedostatku ropy javí ako viac než reálny. Dokonca je namieste tvrdiť, že hlavnou príčinou možného úpadku svetovej ekonomiky, nebude samotné vyvrcholenie produkcie a následný nedostatok ropy, ale práve vojenský konflikt, ktorý oblasti bohaté na ropy totálne izoluje od sveta, a v podstate znemožní jej ťažbu a distribúciu k spotrebiteľom.

Je až zarážajúce ako sa obidve krajiny na túto situáciu systematicky pripravujú. Po stránke vojenskej, logistickej i politickej. USA vsadila na kartu totálnej kontroly územia a obsadzuje krajinu za krajinou (na rade je Irán a Sýria). Čína zatiaľ takticky vyčkáva (intenzívne zbrojí) a zdanlivo len nahlas protestuje, pričom z ústrania realizuje dodávky zbraní a zbraňových systémov práve krajinám, ktoré USA svojimi „demokratickými“ aktivitami ohrozuje. Čína akoby čakala na príležitosť, kedy agresia Spojených štátov na Blízkom východe presiahne určitú medzu, pri ktorej čínsky vojenský zásah sa bude dať ospravedlniť v očiach vlastnej i svetovej verejnosti. V tichosti sa pripravujú na vojenský zákrok, rátajúc s tým, že americká armáda i verejnosť bude vyčerpaná nekonečnými vojenskými avantúrami. V deň D zakročia, ospravedlňujúc svoje činy tými istými silnými a vzletnými myšlienkami, ktoré sme mali možnosť počúvať posledných 15 rokov zo strany americkej administratívy a jej propagandistických organizácii (noviny, časopisy, televízia). V ten deň sa všetky dodávky ropy z oblasti Blízkeho východu zastavia. Pre všetkých! Bude to začiatok nekonečného obviňovania, vojenských konfliktov a dramatického úpadku našej „vyspelej civilizácie“.

Krajina	Odhadované zásoby
World	6,300 trillion cubic feet
1. Russia	1,680 trillion cubic feet (some say 2,300 tcf)
2. Iran	940 trillion cubic feet
3. Qatar	910 trillion cubic feet
4. Saudi Arabia	235 trillion cubic feet
5. United Arab Emirates	212 trillion cubic feet
6. USA	189 trillion cubic feet
7. Nigeria	176 trillion cubic feet
8. Algeria	161 trillion cubic feet
9. Venezuela	151 trillion cubic feet
10. Iraq	110 trillion cubic feet
11. Kazakstan	106 trillion cubic feet
12. Turkmenistan	102 (maybe 535) trillion cubic feet
13. Indonesia	90 trillion cubic feet
14. Malaysia	87 trillion cubic feet
15. Norway	84 trillion cubic feet
16. China	79 trillion cubic feet

Tabuľka znázorňuje 16 krajín sveta, najbohatších na zásoby zemného plynu.

Krajina	Produkcia ropy v roku 1999	Poradie a produkcia ropy v roku 2002	Poradie a produkcia ropy v roku 2004
1. Saudi Arabia	7.7 mb/d	2. 7.7 mb/d	2. 8.8 mb/d
2. Former Soviet Union	7.1 mb/d	1. 8.6 mb/d	1. 9.1 mb/d
3. USA	5.9 mb/d	3. 5.7 mb/d	3. 5.4 mb/d
4. Iran	3.6 mb/d	4. 3.7 mb/d	4. 3.9 mb/d
5. China	3.2 mb/d	7. 3.3 mb/d	6. 3.3 mb/d
6. Norway	3.0 mb/d	6. 3.4 mb/d	7. 2.9 mb/d
7. Mexico	3.0 mb/d	5. 3.6 mb/d	5. 3.8 mb/d
8. Venezuela	2.8 mb/d	8. 2.8 mb/d	8. 2.7 mb/d
9. United Kingdom	2.7 mb/d	10. 2.6 mb/d	13. 1.8 mb/d
10. Iraq	2.5 mb/d	11. 2.4 mb/d	18. 1.5 mb/d
11. United Arab Emirates	2.1 mb/d	12. 2.2 mb/d	10. 2.2 mb/d
12. Nigeria	2.0 mb/d	13. 2.1 mb/d	9. 2.5 mb/d
13. Kuwait	1.9 mb/d	14. 1.7 mb/d	11. 2.1 mb/d
14. Canada	1.9 mb/d	9. 2.8 mb/d	15. 1.6 mb/d
15. Libya	1.3 mb/d	16. 1.4 mb/d	17. 1.5 mb/d

Produkcia ropy v Iráne si v rámci celosvetovej ťažby drží stabilnú štvrtú priečku s mierne stúpajúcou tendenciou ťažby. (mb/d – milión barelov za deň)

Tento scenár do značnej miery môžu vystupňovať a urýchliť aj posledné neúspechy čínskych zahraničných akvizícií ropných aktív. Gigantický kontrakt za 18,5 miliardy dolárov, na základe ktorého chcela čínska CNOOC prevziať americkú firmu Unocal nevyšiel, pretože ich predbehol Chevron. K neúspechu výdatne prispeli americkí politici, ktorí nechceli pripustiť, aby Číňania vlastnili ropné aktíva v USA. Druhý čínsky ropný gigant CNPC sa pokúšal v lete minulého roku odkúpiť 100 percent kanadského podniku PetroKazachstan za 4,18 miliárd dolárov. V boji o prvenstvo predbehli indickú ONGC i oceliarsky koncern Mittal Steel. Do hry sa však nakoniec vložil ruský Lukoil, ktorý pod tlakom chystaného obchodu rozbehol sériu súdnych žalôb, na základe ktorých sa domáhajú predkupného práva na PetroKazachstan.

Čína vzhľadom na svoju dynamicky rastúcu spotrebu nové zdroje ropy a zemného plynu nevyhnutne potrebuje. Štátne spoločnosti majú jasnú úlohu – akvizíciami zabezpečiť ropu do budúcnosti. Neúspechy v získavaní týchto zdrojov môže navodiť zvýšenú citlivosť komunistických vodcov na dianie na Blízkom východe a môže byť práve tou povestnou iskrou, ktorá odštartuje vojenské riešenia na zabezpečenie energií.

A aj keď tieto slová znejú pochmúrne, nerealisticky a možno snáď ako utópia, pravda je taká, že všetky činnosti svetového diania smerujú práve k takémuto riešeniu (Alebo koncu?). Čínsky vojenský potenciál rastie z roka na rok, spupnosť, namyslenosť a agresivita USA stúpa geometrickým radom. Čo sa týka počtu obyvateľstva a organizácie spoločnosti (rozumej prechod na vojnový stav) majú Číňania pred USA i Európou dokopy ďaleko navrch.

Zvláštnym spôsobom sa správa tretia veľmoc – Rusko. Tí majú energetických zásob dostatok pre vlastnú spotrebu, dokonca dostatok na to, aby ich vo veľkom vyvážali. Navonok sa tvrária nezúčastnene, no rovnako ako obaja hlavní rivali intenzívne zbroja. Šéf ruského inštitútu raketového dizajnu Jurij Solomonov zverejnil, že nové ruské rakety ľahko zvládnu akýkoľvek obranný štít a v nasledujúcich 15 – 20 rokoch ich nebude možné prekonať. Rakety Topol-M a balistické strely Bulava budú do roku 2040 predstavovať jadro nukleárnych ozbrojených síl krajiny a umožnia Rusku udržiavať paritu s USA, pokiaľ ide o jadrovú výzbroj. Každá raketa Bulava je vybavená šiestimi jadrovými hlavicami a Solomonov hovorí, že Rusko do roku 2011 ľahko vyrobí ďalších 2000 jadrových hlavíc.

V apríli 2006 veliteľ útvaru strategických bombardérov generálporučík Igor Chovrov pre Ria Novosti povedal, že ruské vojenské lietadlá v rámci nedávnych vojenských cvičení preleteli nepozorovanecez americkú zónu Arktického oceánu až ku Kanade. „Neboli schopní lietadlá zaregistrovať ani na radaroch, ani vizuálne.“,povedal Chovorov. To že celú záležitosť prezentovali cez média svedčí o tom, že išlo o dobre plánovanú reklamu ruskému zbrojnému priemyslu. Rusko nemá zjavný dôvod angažovať sa v pripravovanom konflikte, a očividne sa mu do neho ani nechce. To mu však nebráni, aby dodával zbrane a zbraňové systémy Číne, Iránu a ďalším odporcom USA hlavne po tom ako, sa Spojené štáty zjavne snažia, hlavne pomocou nimi financovaných mimovládnych organizácii, destabilizovať politickú situáciu v samotnom Rusku a v okolitých krajinách, a skrz klišé „energetická závislosť“, postaviť proti sebe dvoch ekonomicko-politických gigantov - Erurópu a Rusko.

Európa v nasledujúcom konflikte zohrá mimoriadne dôležitú úlohu, pretože bez jej podpory sa USA do konfliktu nepustia. Spojené štáty preto využívajú všetky možné prostriedky na to aby Európu do vojny zatiahli. Podvratnou činnosťou rodúchavajú nevraživosť snažiac sa nasmerovať odpor verejnosti voči teroristom – arabom a upevniť si tak v očiach európskej verejnosti svoje súčastné mocenské pozície na blízkom východe. V hre bol zrejeme aj teroristický čin typu WTC kdesi vo Francúzku, doknca s hrozbou použitia jadrových zbraní, pretože ako inak sa dá vysvetliť vyhlásenie francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, ktorý prehlásil, že Francúzsko udrie jadrovými zbraňami na ktorúkoľvek krajinu sveta, pokiaľ teroristi spáchajú teroristický čin na francúzskej pôde. Povedal doslova: "Čelní predstavitelia krajiny, ktorá by proti nám vyslala teroristov, musia vedieť, že by sa vystavili nebezpečenstvu ráznej odpovede z našej strany. Naša odpoveď by mohla byť konvenčnými zbraňami, rovnako ako tými nekonvenčnými,". Podľa niektorých analytikov varovanie francúzskeho prezidenta nebolo určené arabským krajinám, ale Washingtonu.

V rovnakom duchu hovoril aj Vladimír Putin, ktorý vzápätí reagoval na prejav francúzskeho prezidenta a vyjadril vážne zenpokojenie, že v súvislosti so zvýšenými aktivitami amerických vojsk na Strednom východe sa chystá séria teroristických útokov v Európe a USA.

Na teroristické činy a ich pôvodcov vrhá iný uhol pohľadu aj nedávne vyhlásenie bývalého nemeckého ministra, člena kabinetu Helmuta Schmidta a odborníka na tajné služby Andreasa Von Bulow, ktorý bol členom nemeckého parlamentu celých 25 rokov. Bulow hovorí, že útoky 9/11 riadili osoby na najvyššej úrovni aparátu amerických tajných služieb, používajúc na to budovu č. 7 a tamojší veliteľský bunker, neskôr zdemolovaný, aby zlikvidovali všetky stopy na mieste činu. Von Bulow v rozhlasovom rozhovore GCN Radio Network v rámci programu Alexa Jonesa povedal, že "oficiálna verzia udalostí je klamlivá; to musela byť záležitosť, zorganizovaná na domácej pôde". Von Bulow hovoril o zvláštnych softvérových programoch, ktoré umožňujú CIA priebežne stopovať podozrivé trhy s akciami. Záznamy jasne naznačujú, že o útokoch sa vedelo vopred, keďže došlo k špekulácii s akciami leteckých spoločností United Airlines a American Airlines; tie vypočítavo odpredali pred útokmi 9/11, lebo po nich hodnota ich akcií veľmi poklesla. Ďalej povedal, že mená niektorých z údajných 19-tich únoscov sa pôvodne vôbec nenachádzali na zozname cestujúcich; tí v lietadlách nikdy neboli. Leteckí inštruktori pilotovania malých strojov na Floride vypovedali, že tí, ktorých školili, nevedeli zvládnuť ani malú Cessnu, nieto ešte veľké komerčné lietadlo. "Veže sa zrútili voľným pádom, čo by bolo prirodzene absolútne nemožné v priebehu 8, 9, 10-tich sekúnd; teória poskladanej palacinky je jednoducho smiešna", povedal.

V tomto duchu sa vyjadruje aj Steven Jones, profesor fyziky na Brigham Young University. Ten sa domnieva, že budovy WTC boli zničené kontrolovaným výbuchom zvnútra. Dokladá to dvadsaťpäťstranovou analýzou, kde hovorí o fakte, že horiaci letecký benzín nemohol porušiť stabilitu oceľových nosníkov. Upozorňuje taktiež na podivuhodnú symetriu pádu a na to, že sa budova začala rúcať z vnútra - presne ako pri riadenej explózii. Najviac mu ale vadí roztavená oceľ v základoch každej zo zrútených budov. To podľa profesora ukazuje na použitie vysokoteplotnej výbušniny priamo v základoch.

Dvojičky (budovy 1 a 2) sa zrútili ráno a záchranné skupiny začali ihneď hľadať v troskách tých, ktorí boli ešte živí. Budova 7 (červený kruh) ešte stála i keď niekoľko malých ohňov vnútri stále horelo. Neskoršie poobede, presnejšie o 17:30 sa zrazu vertikálne zrútila, rozpadnúc sa na prach a krátke kusy ocele.

V máji 2002 FEMA vydala správu, ktorá obsahovala dôležité informácie ohľadne konštrukcie WTC, vrátane budovy 7. Táto správa priznáva, že budova 7 bola vybudovaná nad elektrickou sub-stanicou slúžiacou mestu. Vnútri budovy, zaberajúc prvé 3 poschodia bol veľký priestor, v ktorom boli umiestnené gigantické transformátory. Budova musela obísť tieto transformátory, takže prvých 7 poschodí bolo vybudovaných na masívnych oceľových nosníkoch, aby sa rozložilo zaťaženie horných 40 poschodí okolo sub-stanice, do základov. Niektoré z týchto oceľových platní boli 26cm hrubé. Táto budova mala niektoré oceľové nosníky tak masívne, aké nemá žiadna budova na tejto planéte! Okrem toho, 5. poschodie malo železobetónovú podlahu (deku), ktorá bola 36 cm hrubá, s oceľovými T-profilmi do nej vbudovanými. 7. poschodie bola železobetónová deka 21 cm hrubá.

Keď sa zrútila budova 7, jej vonkajšie steny ostali s podivuhodnou presnosťou na vrchu zrúcaniny. To je presne spôsob, akým sa snažia búrať výškové budovy firmy, zaoberajúce sa demolovaním takýchto budov. Tieto používajú malé balíčky trhavín, často uložené pri spojoch, ktoré držia oceľové nosníky pohromade. Tieto trhaviny vo vnútri budovy vybuchnú skôr ako tie, uložené vo vonkajších častiach budovy. Toto spôsobí, že vnútro budovy sa zrúti prvé. Keď sa zrúti vnútorný nosný systém, exteriór budovy je stiahnutý smerom dovnútra. Konečný výsledok teda je, že vonkajšie steny spadnú na vrchol zrúcaniny, a skoro úplne vylúčia poškodenie vedľajších budov.

Control Demolition Inc. je firma, ktorá sa zaoberá demolovanim starých budov. Je to firma, ktorá zdemolovala budovu v Oklahoma City, z čoho bol obvinený Timothy McVeigh, že ju vyhodil do vzduchu. Táto firma bola tiež najatá na vyčistenie zbúraniska WTC. Oni vyvinuli špeciálne trhaviny a špeciálnu techniku na demolovanie oceľových konštrukcií. Sú tak pyšní na túto ich technológiu, že jej dali ako meno, zkratku DREXS. Ich britská filiálka opisuje túto technológiu ako “Our DREXS” (Naš DREXS) - systém, ktorý roztrhne oceľové časti na takú veľkosť, ktorá vyhovuje zdvíhajúcej kapacite zariadeniu, ktoré je k dispozícii. Inými slovami, keď nákladné autá môžu naložiť kusy 8 metrov dlhé, vedia zlomiť ocelové nosníky a stĺpy na 8 metrové časti, alebo aj menšie. Pozrime sa na zbytky WTC. Je to náhoda, že celá oceľová konštrukcia obidvoch veží sa zlomila na kusy nie väčšie ako môžu naložiť na vozidlá, ktoré ich odvážali? Len niekoľko z tisícov kusov museli prepáliť.

Letecký útok na Pentagon bol ešte očividnejšou fraškou ako pád budov WTC. Požiarnici, ktorí dorazili k údajnému leteckému atentátu, márne hľadali trosky lietadla. Nenašiel sa dokonca ani jeden úlomk, ktorý by potvrdzoval, že do budovy vrazilo lietadlo. Lietadlo sa nenachádzalo ani na záberoch z bezpečnostných kamier nachádzajúcich sa v okolí budovy. Tie zaznamenali jedine výbuch. Okrem toho, časť budovy pentagonu, ktorú zdemolovali „teroristi“, bola práve v rekonštrukcii. Naozaj podivuhodná náhoda.

Federal Emergency Management Authority (FEMA) najala vedcov a inžinierov, aby vyšetrili zrútenie WTC. V tom momente, ako vedci začali analyzovať úlomky, trosky z budov boli hneď odpredané ako odpadová oceľ, znemožniac možnosť seriózneho vyšetrovania. Bill Manning, editor “Fire Engineering Magazine” obvinil vládu zo zničenia evidencie a z nelegálneho odpredaja trosiek. Podľa Dr. Frederika W. Mowrera, profesora na ‘Fire Protection Engineering Department at the University of Maryland’, “Rýchlosť akou sa potencialne dôležitá evidencia odstraňuje považujem za šokujúcu”. (New York Times, 25 December 2001). “Hlavní aktéri tohoto ‘upratovania’ sa dobre postarali, aby konštrukčná oceľ neskončila nikde inde, ako vo vysokých peciach. Nainštalovali GPS lokátory do každého nákladného vozidla, odvážajúceho oceľové kusy, v cene 1,000 dolárov za kus. Jeden šofér, ktorý sa oneskoril z poludňajšej prestávky, bol prepustený. (Vid http://www.wtc7.net/steeldisposal.html.)

Budovu č. 7 označil Von Bulow za "optimálne miesto", odkiaľ bolo možné riadiť "útoky" a potom výbušninou a diaľkovým ovládaním zničiť stopy po tejto činnosti demoláciou budovy. "Tu išlo o dve procedúry; jedna sa týkala riadenia lietadiel a druhá explózií." Keď sa ho spýtali, kto vlastne ten útok priamo uskutočnil odvetil, že istotne išlo len o "malú skupinku" príslušníkov CIA, ktorej pomáhali príslušníci tajných služieb zo Saúdskej Arábie a z Pakistanu. Útoky vraj uskutočnili preto, aby mali k dispozícii ospravedlnenie pre existenciu vojenských základní na Blízkom východe a mohli sa tak pripraviť na budúcu konfrontáciu s Čínou, o ktorej sú neokonzervatívci presvedčení, že začína byť príliš silná a je potrebné ostrihať jej geopolitické krídla.

Scénar na použitie jadrových zbraní v Iráne sa práve pripravuje. Ako ďaleko sú schopní svojími beštiálnymi plánmi zájsť, koľko ľudí, akej krajiny obetovať, ukáže najbližšie obdobie. Zámienka na vojnu musí byť aspoň zdanlivo opodstatnená. Prvý krok už bol urobený. Do sveta sa dostala správa o útoku na Irán. Ľudia aj keď navonok a aj vo svojom vnútri protestujú, psychicky sú už na tento agresívny akt pripravení. Dalo by sa povedať, že vojna je očakávaná a samotná vlna protestu už viac menej prahrmela. Svetová verejnosť je otupená aj ohromená novodobým barbarstvom v napätom očakávaní:“ Kde tentoraz udrú, takzvaní teroristi?“ Vzhľadom na stúpajúce ceny ropy je však dosť pravdepodobné, že podobný scenár sa nezopakuje. Vysoké ceny ropy, nepriaznvo vplývajú na americkú ekonomiku, čo môže byť použité ako dostatočný dôvod na ohrozenie štátnych záujmov a suverenity krajiny. Nie je to tak dávno, čo podobné argumenty postačili na vyprovokovanie svetovej vojny, v ktorej zahynuli desiatky milónov nevinných obetí. Účel svätí prostriedky.

Trinásť najpoprednejších amerických fyzikov napísalo prezidentovi Bushovi list, v ktorom označujú údajné plány USA použiť proti Iránu jadrové zbrane za „povážlivo nezodpovedné“, upozorňujúc ho, že taký čin by mal katastrofické dôsledky pre bezpečnosť Spojených štátov a sveta. List podpísalo päť laureátov Nobelovej ceny, nositeľ najvyššej americkej medaily za vedu a traja bývalí prezidenti váženej Americkej fyzikálnej spoločnosti. Václav Havel sa v televíznej relácii na túto tému vyjadril, že to by bol začiatok treťej svetovej vojny. Vezmú si to kompetentní k srdcu? Neostáva nám níč iné, iba dúfať. No je pravdou, že v nám známej histórii, vedci ešte nikdy zásadne neovplyvnili mocenské záujmy.

Veľký konflikt, ku ktorému sa tak nezadržateľne blížime sa z tohto uhla pohľadu javí nie ako boj o suroviny, či život v blahobyte, ale boj o holé prežitie. Fosilné palivá dokážu utiahnuť tento svet ešte nejaký čas, potom prídu na rad v masívnejšom meradle alternatívne zdroje. Ich využiteľnosť je však v porovnaní s fosílnymi palivami podstatne menšia, inak povedané, na výrobu rovnakej energie z alternatívnych zdrojov ako poskytuje 1 liter benzínu je potrebné podstatne viac peňazí, času a priestoru na aplikovanie technológie (plocha potrebná na umiestnenie fotovoltanických článkov, pole na výsadbu rýchlorastúcich plodín a pod.). Mocní sú si vedomí nevyhnutnej redukcie počtu obyvateľstva našej planéty, preto sa nebudú štítiť použiť jadrové bomby a hlavice, či iné zbrane hromadného ničenia. Z určitého zvráteného pohľadu, to vnímajú ako službu ľudstvu. Či jedna, tak druhá strana, sa cíti na to viac než povolaná.

Na zemi je miesto len pre dve miliardy ľudí. Ostatní sú tu navyše!

Kolaps je neodvratný. Energetický, finančný, potravinový. Otázkou dnes zostáva, či budeme bojovať iba proti nedostatku energie alebo aj voči sebe navzájom. V prvom prípade, máme šance uspieť. Bude to ťažké, ale bude to závisieť iba od našej šikovnosti, umu a poctivej práce. V druhom prípade budú mať Mat Savinar a James J McKenzie pravdu. Naša civilizácia sa prepadne späť do roku 1765. Je na každom z nás, či budeme pasívne čakať a konzumovať spravodajské nezmysly, čičíkanie, budeme pochybovať, či nebodaj sa aj vysmievať, realite okolo nás, alebo sa rozhodneme zabezpečiť svoju budúcnosť vlastnými silami. Vždy jestvujú riešenia.

Pán prezident, my v Exxone sme dospeli k názoru, že prežitie ľudstva je jednoducho neekonomické.

Zdroj: Čerpal som prevažne zo zdrojov z internetu, stránky si však nepamätám a ani nepovažujem za potrebné si ich pamätať a uvádzať. Nie som prvý, ani jediný, kto zosumarizoval tieto témy do celku a vykreslil našu budúcnosť. Za dôležité považujem o tom rozprávať a informovať, aby sme každy svojim drobným dielom prispeli k tomu, aby sa tie najhoršie a najčiernejšie vízie nikdy nestali. Ďakujem za pochopenie.

Späť na O nás bez nás.